A bude horšie
Mám pocit, že ľudská populácia celej planéty sa zbláznila. Tam, kde sa ľudia nenáhlia za ziskom za každú cenu, na úkor zdravia ostatných, či na úkor prostredia, v ktorom žijú, tam bojujú o svoje prežitie s chorobami, či vo vojnách o územia, ku ktorým sa zrazu hlásia všetci okolo i tí neokolo. Aby toho nebolo málo, prebúdzajú sa sopky, trasie sa zem, z hodiny na hodinu mizne ozón a ľad na miestach, kde bol tisícky rokov, strašia nás živelné pohromy, ktoré pribúdajú bez toho, aby sme to v tom rozbehu vedeli ovplyvniť a nepochopiteľný náboženský fanatizmus nás v 21. storočí presviedča o tom, že praktiky stredoveku naberajú na obrátkach... Aj napriek tomu všetkému, ľudstvu nelichotivému, to najdôležitejšie je pre všetkých je to, že žijeme tu a teraz a to čo bude, či môže byť, jasne zahmlievame a nechceme vedieť, čo nás s našou márnomyseľnosťou čaká. A malo by, pretože to môže byť už len horšie...
Nešírte poplašné správy, ale...
Nenávidela som odjakživa šíriteľov poplašných správ. Mám však pocit, že poplach je iba pojem spojený so strachom, ktorý ľudia už nemajú, či ho jednoducho strácajú. Poplašné správy sa stali marketingovým nástrojom, ktorý všetci berú ako súčasť akejsi kampane. Kampane o prežitie, ktorú nikto neberie vážne... Všetko, čo sa deje, si prečítame v správach, či si pozrieme video ako televíznu reklamu medzi filmami a život každého je život pozorovateľa - diváka, ktorý stále beží ďalej. Má vôbec niekto z tých pozorovateľov pocit strachu, že hoci sa niečo deje tisícky kilometrov od nás, že to, s čím inde bojujú v akejkoľvek forme sa nás to o pár rokov môže bytostne týkať a že naše deti čaká skutočne neistá budúcnosť...? Asi nie.
Práce je dosť
Som matka a možno aj preto sa o svoje deti od prvého momentu, čo prišli na tento svet bojím, nie je to však prirodzený strach, avšak strach, ktorý som nikdy nepoznala a ťažko sa mi s ním zaspáva a ráno budí, hoci moje deti zaspávajú veselé so mnou a budia sa usmiate pri mne... A tak chcem, aby to ostalo, kým budú deťmi a keď vyrastú chcem, aby sa pri nich takisto budili ich deti a deti ich detí... Bez strachu. Obzvlášť preto, že mám dvoch chlapcov, z ktorých chcem vychovať správnych mužov a nie bojovníkov, ktorých život bude závisieť od toho, akého sú vierovyznania, pôvodu, presvedčenia či národnosti... Predsa len, budú mať dosť práce s tým, aby ostalo aspoň to, čo máme teraz – vodu, vzduch a pevnú zem pod nohami... Aby sa svet točil aj ďalej a aby mali nádej, že sa bude točiť aj naďalej.
